ivanbarin

Nemožno zatvárať oči pred skutočnosťou, že Euro prežíva krízu. Zákonite takéto kritické obdobie vytvára priestor pre rôzne špekulácie. Jednou z úvah o možnom ďalšom osude Eura na Slovensku sa prezentoval aj pán Richard Sulík, predseda parlamentu.

Svojím vyjadrením, že by sme sa mali pripraviť aj na plán B a teda na návrat koruny rozvíril hladinu na našej politickej scéne. Najostrejšia kritika (ak to tak možno nazvať) prišla z tábora opozície, konkrétne zo strany SMER-SD a od jej predsedu. Samozrejme, do istej miery možno použiť klišé – pravda je niekde uprostred. Avšak toto by nijako neobjasňovalo situáciu okolo Eura a jeho budúcnosti. Hospodárska kríza, takmer bankrot Grécka a s ním súvisiace odhalenie aj iných krajín, ktoré sa dostali do veľmi podobnej situácie prispeli k tomu, že úloha a postavenie Eura sa začali otriasať.

Pochybná pôžička

Euro sa stalo pre EÚ dobrým prostriedkom ako vydierať vlastných členov, predovšetkým však tých, ktorí už sú členmi eurozóny. Záchrana Grécka sa ospravedlňovala záchranou Eura a celej eurozóny, čím sa podporil dojem zodpovednosti v prípade ak by sa „čosi“ stalo –  ak by napríklad padlo Euro.

Výhody, ktoré so sebou Euro prinieslo sú nesporné, avšak stále je tu otázka stability eurozóny ako takej. Myšlienka spoločnej meny nie je zlá, otázne je, či jej načasovanie je dobré a či rýchlosť akou sa eurozóna rozrástla nebola príliš vysoká. A nemenej dôležitým faktom je dodržiavanie stanovených kritérii, ktoré nedodržiavali práve štáty, ktoré už Euro zavedené mali. Tieto krajiny mali ísť príkladom novopristupujúcim krajinám k tejto mene. Práve táto skutočnosť sa stala jedným z argumentov Slovenska, prečo sa nepripojiť k pôžičke Grécku. My, ako novopristupujúca krajina do eurozóny, sme museli prijímať tvrdé opatrenia a spĺňať prísne kritériá, pokým Grécko ako člen eurozóny prakticky žiadne pravidlá nerešpektovalo. Ak hovoríme o porušovaní pravidiel, nehovoríme iba o Grécku, ale aj o silnejšícch ekonomikách ako Francúzsku či Nemecku, hoci nie do takej miery ako spomenuté Grécko, ale predsa.  

Aká je cena stability eurozóny?

Otázka prečo by sme mali Grécku požičiavať, keď ono sa správalo nezodpovedne, pokým sme my museli spĺňať náročné kritériá, je teda na mieste. Samozrejme, že do budúcnosti je potrebné prijímať také opatrenia, ktoré by podobným krízovým situáciám predchádzali, avšak do akej miery sú a budú štáty ochotné vzdať sa svojej suverenity a práv v záujme záchrany euroźony? Rovnako dôležité je zodpovedať si aj otázku, akým spôsobom by sa vynútilo dodržiavanie dohodnutých kritérii, ktoré by mali zabezpečiť ďalšie pretrvanie eurozóny, teda či je tu nejaká vymožiteľnosť dodržiavania stanovených pravidiel.

Ak by aj bola dosiahnutá táto vymožiteľnosť dodržiavania dohodnutých pravidiel opäť sa dostaneme na začiatok – za akých podmienok, do akej miery sa budú musieť a zároveň aj budú ochotné jednotlivé členské štáty eurozóny vzdať svojej suverenity a rozhodovacích právomocí? Preto myšlienku „plánu B“ a návratu ku korune nemožno prehliadať, hoci v súčasnosti je skôr fikciou. Ak by s tým prišiel ekonomický analytik, nikto by sa nad tým ani nepozastavil. Skutočnosť, že s tým prišiel predseda parlamentu, dáva tejto myšlienke nový rozmer, no nič to však nemení na skutočnosti, že s takýmto plánom treba počítať.

Či to prisudzovať politickej neskúsenosti je na zváženie, osobne si však myslím, že k zverejňovaniu takýchto informácii je potrebné pristupovať opatrnejšie. Predseda parlamentu samozrejme môže vyjadriť svoj názor, veď je to slobodný človek. Avšak tým, že prijal úlohu predsedu parlamentu vzal na seba aj zodpovednosť, že ak vyjadrí aj svoj osobný názor a postoj, tento bude vnímaný ako názor predsedu parlamentu, nie ako súkromnej osoby Richarda Sulíka. A tuto by som asi videl najväčší problém, nie v tom, že vôbec niekto uvažuje o pláne B. To by som skôr privítal…